Naša knižnica
- Knižnica Slovenského poľnohospodárskeho múzea má konzervačno-retrospektívny charakter, uchováva slovenskú, českú, nemeckú, maďarskú a latinskú poľnohospodársku knižnú produkciu
- Knižnica vznikla v roku 1960, zároveň s obnovením činnosti múzea a jeho presídlením do Nitry. Sídlom oboch sa stal bývalý františkánsky kláštor na Hradnej ulici.
- Prvou pracovníčkou knižnice bola v rokoch 1960-1969 knihovníčka Hedviga Jarolínová.
- Prvý prírastok do knižnice bol zapísaný 7.2.1966. Išlo o 1. diel Ottovho naučného slovníka z roku 1888
- Najnovší prírastok je z 15.12.2011, kniha s názvom Tradičné remeslá a ich majstri z roku 2011
- V knižnici sa nachádza študovňa, v ktorej môže naraz študovať šesť ľudí
- Do študovne má prístup každý občan SR, ktorý dovŕšil 15 rokov. Štúdium je prezenčné, absenčne sa knihy nepožičiavajú
- Dnes knižnica obsahuje 43 363 knižných jednotiek – kníh, encyklopédií, slovníkov, časopisov, novín, zborníkov, rukopisov, prekladov, fotokópií a mikrofilmov poľnohospodárskej spisby zo 17.-21. storočia
Z dejín slovenskej poľnohospodárskej literatúry
„Do jednej ruky dajte národu pluh a do druhej knižku“
Poľnohospodárska literatúra bola jednou z prvých, ktorá sa popri náboženskej literatúre a kalendároch dostala do rúk slovenského ľudu. Prvé poľnohospodárske literárne diela sa objavujú už koncom 16. stor., sú však písané v latinskom a nemeckom, prípadne maďarskom jazyku. K najvýznamnejším z nich patrí encyklopédia Miscellanea (Vzácnejšie rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov) vydaná v roku 1689 od profesora trnavskej univerzity Martina Szentiványho a Compendium oeconomiae ruralis (Krátka náuka o poľnom hospodárstve) z roku 1790 od profesora Matúša Pankla. Do dejín poľnohospodárstva sa zapísal aj Matej Bel nielen svojimi poľnohospodárskymi prácami, ale aj vo svojom najvýznamnejšom diele Notície (Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku) z roku 1737 obsahujúcom poznatky aj o poľnohospodárstve.
Prelom v používaní slovenčiny prišiel s nástupom bernolákovcov. Najvýznamnejším dielom z tohto obdobia je nepochybne Piľní domajší a poľňí hospodár Juraja Fándlyho, ktoré vyšlo v Trnave roku 1792. Je to populárna encyklopédia dobových poznatkov o poľnohospodárstve. Obsahuje rady o obrábaní pôdy, pestovaní nových plodín a chove dobytka, podnecuje k zakladaniu dedinských škôl a je doplnené zaujímavými príbehmi o hospodárení. Ide o dielo naozaj prelomové, prvýkrát sa do rúk slovenského roľníka dostali ucelené informácie o poľnohospodárstve v jeho rodnom jazyku.
Začiatkom 19. storočia začali na Slovensku vychádzať aj rôzne poľnohospodárske časopisy a kalendáre. Najvýznamnejšie z nich vydával profesor prírodných vied Daniel Lichard, propagátor družstevného hnutia, zakladateľ pomocných pokladníc a obilných skladov. Jeho obľúbený kalendár Domová pokladnica vychádzal s prestávkami v rokoch 1847-1864. Najvýznamnejším počinom z jeho dielne však bol časopis Obzor, ktorého vyšlo od roku 1863 až 20 ročníkov. Tento predstavuje najlepší slovenský poľnohospodársky časopis v 19. storočí. Snažil sa podporiť hospodárske povznesenie často otupeného a ľahostajného ľudu. Informoval o technických novinkách, náradí a strojoch a dával návody k zakladaniu hospodárskych družstiev.
O vydávanie poľnohospodárskych kníh v slovenskom jazyku sa pričinil najmä Spolok svätého Vojtecha (1870) v zmysle hesla „Do jednej ruky dajte národu pluh a do druhej knižku“, ktoré spolku napísali americkí Slováci. Stalo sa tak najmä zásluhou Andreja Radlinského, ktorý okrem vlastného úspešného vydávania časopisov zbieral medzi ľudom príspevky na podiely tohto spolku a rozširoval medzi národ slovenské knihy.
Nemožno nespomenúť ani činnosť Matice Slovenskej, ktorá za 12 rokov svojej existencie od roku 1863 vydala 80 titulov, z ktorých mnohé boli aj praktické poľnohospodárske príručky.
Pozoruhodnosti z výstavy „Klenoty z našej knižnice“
Lazarova mapa Uhorska je najstarším známym mapovým obrazom Slovenska. Bola zostavená v roku 1513 a vydaná roku 1528 v Ingolstadte. Jej autorom je Lazarus Roseti, sekretár ostrihomského arcibiskupa. Podľa najnovších výskumov mohlo ísť o Slováka, vlastným menom Michala Rožeňa, ktorý meno Lazarus prijal pri vstupe do rehoľného rádu. Tomuto nasvedčuje aj vysoké množstvo poslovenčených geografických názvov na mape. Zachytáva v nebývalom rozsahu vyše 260 slovenských miest, dedín, hradov a riek. Originál mapy má rozmery 54.8 x 78.3 cm a nachádza sa v Apponyiovskej zbierke v Budapešti.
Zbierka zákonov Uhorska z roku 1822 je ucelenou zbierkou dovtedajších ústavných dekrétov a kráľovských artikúl. Jej najdôležitejšou časťou je však Opus tripartitum juris consuetudinarii, považované za najdôležitejší uhorský zákonník. Spísal ho v rokoch 1500-1514 z poverenia kráľa uhorský palatín a krajinský sudca Štefan Verbőci. Obsahuje všetko vtedy platné verejné i súkromné obyčajové právo. Zvýhodňuje postavenie nižšej šľachty a zemianstva a upevňuje závislosť poddaných na zemepánoch, k čomu patrilo nevoľníctvo a zákaz sťahovania. Zaujímavosťou je, že kráľ ho nikdy formálne nepotvrdil, takže nemohlo platiť ako zákon. Uhorská súdna prax ho však počas celej svojej existencie uznávala ako súčasť zvykového práva.