Vozový park

npz

Vo funkčnom vozovom parku NPŽ sa nachádza:

  • parný rušeň U 35.901 “Križko” (1918, zrekonštruovaný za pomoci doc. Ing. Ladislava Križana v r. 1990),
  • parný rušeň U 36.001 “CP” (1949),
  • parný rušeň U 25.001 “BS 80″ (1951),
  • dieselelektrický rušeň,
  • 4 vyhliadkové vozne,
  • 2 historické kryté vozne z Korytnice,
  • ručná drezina,
  • železničná točňa z Radošiny (1908),
  • detská železnica – elektrický vláčik.

Súčasťou NPŽ v skanzene je vozeň „Šaling“ z Dobroče z obdobia SNP, vagóny (repné, služobný, na vrecovaný a kusový tovar), nefunkčný rušeň BS-70 č. 14 (1944) nazývaný Bibiana, 1 dieselelektrický a dieselový rušeň.

Viac informácií na   www.npz.yw.sk

 

Príbeh parného rušňa “Križko”

Osud zabudnutých železníc nebol ľahostajný priaznivcom a obdivovateľov tohto technického fenoménu. Títo nadšenci pred vyše 30 rokmi klopali na dvere rôznych inštitúcií, organizácií všemocnej strany, ktorá riadila život v našej krajine od príchodu človeka na tento svet až po jeho odchod z tohto sveta. Nebol to ľahký oriešok, nakoľko boli stanovené limity dodávok kovošrotu do železiarní, v ktorých dymili hladné vysoké pece. Najlepšou surovinou boli vysokokvalitné ocele zo železničných koľajníc všetkých úzkorozchodných tratí a z rušňov. Bola to „válka s veternými mlynmi“. Smutné bolo to, že čelní predstavitelia kultúry, školstva a osvety neboli ochotní urobiť zásadné rozhodnutia na ochranu technického dedičstva v našej krajine.

Našťastie aj v Nitre boli ľudia, ktorí zahoreli pre zachovanie technických pamiatok, medzi ktoré patrili aj poľné železnice. Iniciatívou záchrany železnice zo Želiezoviec  bol  vtedajší riaditeľ múzea Ing. Jozef Vontorčík CSc.

Múzeum oslovilo mnohých odborníkov, z ktorých najvýraznejšou osobnosťou bol doc. Ing. Ladislav Križan CSc., renomovaný odborník v oblasti metalurgie a strojárstva. Vychoval odborníkov pre strojárenské podniky celého Československa. Je autorom niekoľkých patentov v strojárskom priemysle a odborných publikácií. Doc. Križan bol pri zrode Nitrianskej poľnej železnice od r. 1984.

Ako bol objavený Križko

Zo spomienok Ing. Wáclava Gidaszewského, prednostu Nitrianskej poľnej železnice

Keď sme prvý krát cestovali do Mladějova (doc. Križan a Ing. Gidaszewski) – veľakrát sme zablúdili, kým sme v hlbokých lesoch našli v októbrový večer r. 1986 maličký závod na spracovanie lupku, ktorého komíny už dávno prestali dymiť a utíchol tlkot kolies na koľajniciach a bafkanie parných lokomotív. Nakoľko sme meškali, v závode nás nikto nečakal a ospatý vrátnik nás uložil na rozhegané prístelky vo vedľajšej miestnosti, kde sa kúrilo peterkami, ktoré už pomaly vyhasínali, unavení z cesty sme rýchle zaspali.

Na druhý deň po krátkom zvítaní p. docentovi zaiskrili oči  a  vošiel do kuchyne mašinky (tak sa volala kabína strojníka),  jemne sa dotýkal všetkých pák, armatúry, regulátora, a už bolo vidno ako sa cíti, že ide mašinka po koľajniciach ťahajúc za sebou vagóniky. Byť v kabíne rušňa to bolo vždycky jeho snom a potiahnuť za páku regulátora a takto dať do pohybu ťažký rušeň.

Tento rušeň Krauss-Linz RIIIC (teda torzo rušňa) bol formálne majetkom Šamotových a Lupkových závodov Veľké Opatovice, ale bol zároveň zaevidovaný v zozname technických pamiatok Národného technického múzea v Prahe – s poznámkou neopraviteľný exponát. Vyše 10 rokov chátral odstavený v hustom poraste.

Samozrejme p. docent bol v siedmom nebi a hovoril „Wáclave, nebojte sa, dáme ho dohromady.“ Nuž ťažko mi bolo oponovať, ale môže len jedno konštatovať, že viac už na ňom nemohlo chýbať. Bol to žalostný pohľad, na rušni vyrobenom v r. 1918 chýbala jedna náprava, plášť kotla bol úplne prehrdzavený, chýbali ojnice, spojnice, vodoznaky, manometre, kotlový štítok, ventily v rozvodnej hlave, brzdový valec, píšťala, rošty, poistná armatúra, všetko hrdzavé, rozbité sklenené výplne a pod.

Po mnohých peripetiách sa múzeu podarilo tento rušeň získať.  Pod dohľadom doc. Križana, ktorý neúnavne pracoval na výskume, tvorbe nákresov a dohliadal na realizačné práce v ŽOS  České Velenice, ŠZ Podbrezová, VSS Košice, ZŤS Dubnica nad Váhom, RD Vrútky, RD Zvolen, Zlievarne Hronec, RD Leopoldov, VTŽ Chomutov a iných menších podnikoch vrátane pridruženej výroby JRD Kamienka okr. Stará Ľubovňa; prebiehalo znovuzrodenie parného rušňa. Nebyť pána doc. Križana – nikdy by tento rušeň nebol spojazdnený, on bol jeho novodobým konštruktérom.

Dňa 19. 10. 1990 bol oficiálne parný rušeň odovzdaný do prevádzky na trati Nitrianskej poľnej železnice za účasti zástupcov firiem predstaviteľov zúčastnených na oprave tohto rušňa, avšak chýbal ten najdôležitejší – pán doc. Ing. Ladislav Križan CSc., ktorý v tichosti odišiel z tohto sveta 2. júna 1990 a bol pochovaný v svojom rodnom mestečku Lednické Rovne, odkiaľ vyšiel jeho posledný zachránený parný rušeň KraussLinz RIIIC  U35901. Na jeho počesť rušeň bol rušeň pokrstený ako „Križko“, menom ktorým ho oslovovali kolegovia a študenti na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Ďakujeme Križko!

Vďaka nezlomnému odhodlaniu a snom veľkého človeka doc. Ing. Ladislava Križana jazdí Križko na „modrých stuhách.“

Poďakovanie patrí aj všetkým ľuďom, ktorí sa zaslúžili o záchranu tejto úzkorozchodnej železnice, parných rušňov a všetkých technických pamiatok, ktoré sú dnes v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre. Ďakujeme!

  • Anketa

    Akou formou získavate informácie o podujatiach v SPM?

    Výsledky

    Loading ... Loading ...
  • Partneri